Postavy pre tieňové divadlo boli vyrobené z dreva, rastlinných vlákien a ovčej kože. Využívala sa obzvlášť tekvicová vláknitá forma, ktorá bola sušená a potom sa mohla použiť na vyrezávanie figúr. Niekedy boli postavy natreté prírodnými farbami, aby mali požadovaný vzhľad. Výroba figúr prebieha dodnes, mnohé sa používajú ako suveníry a vyrábajú sa z nových, ľahších materiálov. Postavy obyčajne reprezentovali svetských ľudí a imaginárne postavy, akými sú králi a draci, a zvykli si vymýšľať príbehy na zabavenie ľudí.

Napináky na obuv sa v minulosti využívali pri výrobe topánok, topánky sa vyrábali na mieru a mnoho napinákov topánok bolo po krátkom čase neužitočných, takže sa ako vedľajší produkt používali na dekoráciu. Zvyčajne pomaľované s veľkou dávkou tvorivosti boli premenené na nové remeselné výrobky, umelecké dielka. Jeden z takýchto napinákov sa používal ako darček pre všetkých oficiálnych hostí umeleckého riaditeľa Európskeho hlavného mesta kultúry 2017 v Pafose. Oživenie starých napinákov topánok s moderným materiálom, ktorý sa dnes ľahšie používa, je prítomný v oblasti Pafosu.

Pobrežné tesárstvo sa zaoberá stavbou drevených lodí tradičnými technikami. Pobrežný tesár je už po tisícročia majstrom, ktorý na pláži vyhľadáva, reže, dlabe a montuje rôzne kusy dreva, ktoré tvoria štruktúru lodí, pričom celkový výsledok sa uvidí až na konci. Použitou surovinou je drevo a nástroje sú tradičnými tesárskymi nástrojmi. Pobrežné tesárske techniky sú v nebezpečenstve vyhynutia, nakoľko modernejšie a komplexnejšie technológie vytláčajú toto remeslo, ktorý ani nie je príliš ziskové. V súčasnosti pobrežnému tesárstvu zostali len opravy, údržba a stavba malých člnov, ako aj stavba replík a reprodukcií historických plavidiel, ako napríklad „Jábega z Malagy“, stredomorská veslárska loď fenického pôvodu.

Video ukazuje výrobu dreveného hríbika – suveníru, ktorý vyrába remeselník so starožitnými nástrojmi. Obrusuje kúsok drievka tak, že mu dáva tvar hríbika.

Počiatky štýlu zo Zakopaného sa viažu na koniec 19. storočia, kedy umelecké remeslá veľmi prekvitali. Bol vytvorený Stanislawom Witkiewiczom, ktorý sa zo zdravotných dôvodov usadil v Zakopanom v roku 1.890. Prvá rezbárska škola fungovala v tomto meste od 1.876, v nej sa školili profesionálni remeselníci. Prvé pokusy o použitie „Podhale“ ornamentu v umeleckých remeslách zahŕňalo vyrezávaný ornament na drevenom nábytku, stoličkách, posteliach a obrázkoch. V Zakopanom je typická miestna architektúra a jej bratranec, regionálne úžitkové umenie, dodnes živé. Video ukážka ukazuje proces výroby truhlice v štýle zo Zakopaného.

Tokárčina (sústruženie) je spôsob opracovania dreva, pri ktorom sa z výrobku rotujúceho na sústruhu nazývanom točovka (tokáreň) odoberá hmota za pomoci tokárskych dlát. Ide o rýchle, presné a precízne tvarovanie, aké nemožno docieliť inými klasickými technikami opracovania dreva. Takto sa kedysi vyrábalo tkáčske náradie, kuchynský riad, nábytkové súčiastky a hračky. Medzi výrobcami uvedenou technikou tokárstva bol legendárny najmä Juraj Leporis z Prievidze. Video ukazuje profil Eduarda Hupku, oceneného titulom Majster ľudovej umeleckej výroby za zachovanie a rozvíjanie vybíjania kovu do dreva v sústruženej a tokárenej technike. Vyrába najmä misky a svietniky zdobené vbíjaním mosadzného plechu. Materiál si tento majster spravidla vyberá, pripravuje a suší sám. Pracuje s vyschnutým tvrdým drevom, pričom najradšej má slivku, ale používa aj orech, čerešňu a jaseň. Celý proces od spracovania guľatiny až po hotový výrobok trvá kvôli dlhej dobe dozrievania dreva 4 až 5 rokov.

Počas medzivojnového obdobia ako aj pred ním, len šľachta – tí s určitým historickým a sociálnym statusom – mali privilégium vlastniť takéto vráta. Vráta okrem iného plnili aj symbolickú úlohu. Tradičné drevené vráta sa často nachádzajú pri vchode do miest a ďalších verejných sídiel. Originálne vráta sú konštruované s tromi stĺpikmi slúžiacimi ako podpora dvoch krídiel a horizontálneho horného piliera s krytom zo strešnej krytiny. Vráta majú má úzky vchod a širokú bránu pre veľké vozy, poľnohospodárske stroje, vozy zo senom, kone a voly. Dizajnové formy majú veľa podôb, predstavujú geometrické, zoomorfné a antropomorfné motívy, z ktorých najčastejšie sa vyskytuje motív lana. Umelecký remeselník šikovne vyrezáva širokú paletu tradičných drevených brán, vchodov do domov, stĺpov a veránd, používajúc drevo z miestnych dubových stromov. Jeho rodina dodnes ako jedna z mála pokračuje v tejto remeselnej tradícii. Brána je vysoká približne 3 metre a vyrezané lano má hrúbku asi 5 cm. Drevo sa reže v zime, kedy je najsuchšie, následne sa lúpe a suší. Reže sa na píle.

Podhale. Autor, Marian Stryczula-Masniak, miestny umelecký remeselník a učiteľ tesárskeho remesla zo Zakopaného (Poľsko) bol mnohokrát ocenený v domácich aj medzinárodných súťažiach remeselníkov za svoje výrobky z dreva.

Toto remeslo siaha až do začiatku 19. storočia a odovzdáva sa z generácie na generáciu.

Poleno sa olúpe a naseká na menšie časti, následne sa rozdelí pozdĺž vlákien.

Delenie pozdĺž vlákien je veľmi dôležité, nakoľko umožňuje ľahký odtok dažďovej vody.

Výsledkom je tenký, podlhovastý kus dreva, dlhý 60 cm a náhodnej šírky, približne 10 - 15 cm.

Obdĺžnik je klasickým archaickým tvarom, vyskytujú sa však aj iné tvary. Následne sa do dreva vyreže drážka a ošetrí sa ťažkým vykurovacím olejom, aby sa zabránilo napadnutiu červotočmi a potom sa nechá schnúť 2 - 3 mesiace. Nakoniec sa šindľami v prekrývajúcich sa radoch pokryje celá strecha.