Alfajar je rodinný podnik založený v Malage v roku 1994 Josém Angel Ruiz a Lolou Díaz, ktorí sa spolu so svojimi dvoma dcérami zaoberajú výrobou a marketingom kreatívnej keramiky. Ich výrobky sa vyznačujú svojím originálnym dizajnom, remeselnou tvorbou a predajom unikátnej keramiky. Všetko sa vyrába ručne, od modelovania až po dekoráciu a dokončovanie kusov.

Alfajar znamená v arabčine keramika a po skromných začiatkoch majú dnes manželia veľký obchod v paláci Salvatierra, barokovej budove 17. storočia, ktorý sa nachádza v prednej časti katedrály v Malage. Ich návrhy pripomínajú tradičnú grécku a feniskú keramiku, ale tiež evokujú modernosť picassového kubizmu alebo modiglianiho postáv, a to tak tvarmi svojich objektov ako aj ich výzdobou. Produkujú tiež jedinečné diela a návrhy, pričom je bežné, že ich diela predstavujú trofeje udelené na rôznych súťažiach, podujatiach a pri iných rôznych poctách.

Flamenko kajón je nástroj, ktorý vďaka svojim sonickým vlastnostiam veľmi dobre znie s inými akustickými nástrojmi, pretože má schopnosť reprodukovať veľmi nízke, stredné a vysoké zvuky. Zvyčajne sa na ňom hrá rukami, prstami, alebo kefami a používa sa v mnohých hudobných štýloch.
V súčasnej dobe sa na jeho výrobu používa drevo z Moheny a Requii a zvyčajne je 47 cm vysoký so základňou 33 cm x 29 cm. Hrúbka môže byť až 15 mm.

Hudobník na kajóne sedí, pričom ho má zároveň medzi svojimi nohami. Moderné kajóny majú tri skrutky, ktoré umožňujú nastaviť ich tón.
Perkusionista môže dosiahnuť ďalšie zvuky pomocou dlane alebo končekov prstov pri hraní na kajóne. Mnohokrát je tón obohatený pridaním malých kovových predmetov dovnútra kajónu. Napríklad v Španielsku zvyčajne kajóny obsahujú tri alebo štyri kovové struny, ktoré spôsobujú vyššiu rezonanciu nástroja.

Goma Laca je rodinná firma v Granade špecializujúca sa na obnovu a recykláciu starožitného nábytku. Spoločnosť bola založená v roku 1993, má skúsenosti vyplývajúce zo štvrtej generácie remeselníkov, čo im poskytuje vedomosti a zručnosti vykonávať akékoľvek reštaurovanie nábytku.

Využívané pracovné techniky sú len ručné, a to tak v oprave, zachovávaní, rekonštrukcii, lakovaní a dekorácii akéhokoľvek typu starožitného nábytku, od domácich potrieb, ako sú stoličky alebo stoly, až po hodiny, kostolné oltáre alebo rôzne relikvie.

Nedostatok kvalifikovaných remeselníkov a prevaha priemyselných techník v tomto sektore robia z tejto spoločnosti jedinečný prípad zachovania kultúrneho dedičstva tradičného remesla.

Región Podpoľanie je známy verejnosti ako región s jedinečnou ľudovou kultúrou, zvykmi a tradíciami. Vyniká aj svojim tanečným i hudobným folklórom, ako aj zaujímavými inštrumentálnymi a vokálnymi prejavmi.

Ľudový odev charakteristický pre širší región Podpoľania vyniká svojou pestrosťou a bohatosťou vzorov ako aj strihom a použitým materiálom. Prvé odevy boli tkané a vzory boli vyšívané pravou ihlou. Technika vyšívania krivou ihlou sa zaznamenáva až ku koncu 19. storočia. Technika vyšívania krivou ihlou je charakteristická tým, že pri vyšívaní sa priadza prevlieka ihlou cez látku do radu retiazok (retiazkovým stehom). Zo spodnej strany sa zaháčkne priadza a ihlou sa vytiahne na vrchnú stranu.

Elena Marcineková pochádza z Detvy, kde žije dlhé roky. Už odmalička sa venuje ľudovej tvorbe, výrobe krojov a ich renovácii, rovnako ako aj dekorácii rôznych predmetov. Kroje sú šité originálnym spôsobom, s originálnymi nášivkami. Nášivky sú vyšívané technikou za pomoci krivej ihly. Pre detvianske nášivky sú typickým vzorom kvety a listy, pričom typická farba je žltá a oranžová a neskôr pribudla aj červená. Naše jedinečné kúsky krojov ako aj rôznych krojových súčastí je možné si zakúpiť v obchodíku s názvom Kaška, ktorý sídli v Banskej Bystrici.

Medovníkové cesto sa ľahko formuje a možno ho dlho uchovávať čerstvé a chutné, ani surové ani upečené časom nestráca na kvalite, ale sa naopak zlepšuje. Na Slovensku sa medovnikárske remeslo objavilo v 16. storočí, pričom jeho strediskom bola Bratislava. V 17. a 18. storočí sa rozšírilo aj do ďalších slovenských miest. V druhej polovici 19. storočia začalo toto remeslo upadať, najmä kvôli rozvoju cukrárenského remesla. V poslednej dobe sa čoraz viac žien zaoberá pečením a zdobením medovníkov. Svoje výrobky ponúkajú na jarmokoch, púťach či hodoch.

Video zachytáva priebeh výroby medovníkov od prípravy a spracovania cesta, cez ich pečenie a zdobenie. Mária Balačinová sa výrobe medovníkov venuje už viac ako 25 rokov. Na začiatku sa pripraví cesto, ktorého doba spracovania je približne 15 minút. Hotové cesto odpočíva v chladničke približne štyri dni. Cesto sa rozvaľká a vykrajujú sa z neho rôzne tvary. Následne sa cesto upečie v rúre. Upečené medovníky sa po vychladnutí potrú hustou polevou. Finálny vzhľad sa docieli zdobením medovníkov. Medovníky sú nielen krásne, ale aj veľmi chutné. Dobrú chuť!

Mladý vyštudovaný dizajnér sa začal venovať tradičnému 400 ročnému remeslu výroby modrotlače. Modrotlač je textilná technika vzorovania plátna, ktorá využíva princíp negatívnej tlače. Vzor je tlačený špeciálnou zmesou, zvanou pap, na biele plátno, ktoré je následne farbené za studena v roztoku indiga, tzv. kype. Pap počas farbenia zabraňuje prenikaniu farbiva ku vláknam. Po jeho odstránení sa tak na konci farbenia objaví biely vzor na modrom pozadí.

Značka Modrotlač Matej Rabada sa zameriava na ručnú výrobu poctivej, v indigu farbenej modrotlače. Portfólio vzorov tvoria tradičné modrotlačové motívy, ale aj autorské dezény. Ručne zafarbená modrotlač ďalej slúži ako základ pre odevnú tvorbu značky. Jej cieľom je ukázať, že aj viac ako 400 ročná technika dokáže nájsť uplatnenie v rámci aktuálnych trendov v dizajne. Výsledný produkt sa preto nesnaží o kopírovanie minulosti, ale predstavuje súčasný pohľad značky na tradičné remeslo modrotlače.

Odevná tvorba sa radí k lokálnym značkám, ktoré sa vydali cestou slow fashion. Dbá sa na kvalitu a vlastnoručné spracovanie, či už pri farbení modrotlače, alebo samotnom realizovaní odevov. Vďaka tomu je výroba a tvorba ohľaduplná aj ku životnému prostrediu a prírode, z ktorej čerpá inšpiráciu.
 

Natalia začala pracovať s polymérovou hmotou pred viac ako 20 rokmi, fascinovaná všestrannosťou a nekonečnými kreatívnymi možnosťami, ktoré tento materiál ponúka.
Natália väčšinou vytvára moderné šperky, v ktorých kombinuje polymérovú hmotu so striebrom a vytvára tak jedinečné diela.

Používa techniky, ako je posun striebra (objemový efekt s kovovou polymérovou hmotou), millefiori (konštrukcia veľkého množstva foriem v kombinácii), skinner blend (degradovaný vo vrstvách hmoty) alebo mokume gane (kombinácia vrstiev rôznych materiálov).
Jej práca je inšpirovaná prírodou, ale aj módou, dizajnom, architektúrou, karikatúrami, tkaninami, nábytkom..., " všetkým, čo nás obklopuje a čo cítime". Jej záujem o toto umenie ju priviedol k tomu, aby vytvorila Španielsku asociáciu polymérovej hmoty. Spolupracuje na knihách a medzinárodných publikáciách, aby rozšírila povedomie o tomto umení.

Viedla tiež kurzy v Španielsku, Európe a Spojených štátoch. Zúčastnila sa medzinárodných podujatí ako Synergy a Eurosynergy. Natalia tiež spolupracovala na každoročnom sympóziu značky Staedler FIMO a koordinovala projekt "FIMO50" na oslavu 50. výročia v rámci ktorého sa zbierali zdroje pre K.I.D.S. Kentucky Centrum a Samunnat projekt v Nepále.

Vzorec polymérovej hmoty bol vyvinutý v roku 1939 Sophiou Rehbinder Kruse, dcérou nemeckej výrobkyne bábik Käthe Kruse. Je to typ hmoty na modelovanie s pružným a ľahko ovládateľným polyvinylchloridovým (PVC) polymérom, ktorý stvrdne pri vystavení na vyššiu teplotu. Môže byť zdobený lakovaním, špecialnymi perami alebo odolnými akrylovými a olejovými farbami. Farba hmoty sa tiež dá ovplyvniť pridaním pigmentov do zmesi a tak dosiahnuť živé a originálne farebné palety.

Vasile Şuşca je remeselník zo Săcelu, Maramureş, ktorý sa stal známym po celom svete vďaka tradičným maskám, ktoré vyrába už asi 30 rokov.

Tieto masky sa využívali v Maramureş počas zimných sviatkov, boli nosené na Vianoce a Nový rok a predkovia z Maramureş verili, že odháňajú zlo. Stále sa používajú počas zimných sviatkov, keď skupiny koledníkov vykonávajú staré rumunské zvyky.
Vasile Şuşca vyštudoval umeleckú strednú školu, maľoval, ale tiež praktizoval profesiu krajčíra a kožušníka.

Známy umeleca, bývalý riaditeľ Ľudovej umeleckej školy zo Sighetu Marmatiei, ktorú Vasile Şuşca tiež navštevoval, mu navrhol, aby vyrobil masky zo zvyšných materiálov, ako boli kusy kože a iné. Najprv si naštudoval výrobu masiek a tradície Maramureş a potom pomocou svojej fantázie a talentu vyrobil tisíce ľudových masiek.
Na výrobu svojich masiek remeselník používa prírodné materiály, ako je ovčia alebo kozia koža, baranie rohy, textil, konope, fazuľové a orechové škrupiny, atď.
Jeho masky sú veľmi expresívne. Zúčastňuje sa na výstavách a veľtrhoch. Objavil sa aj v novinách, jeho diela sú vystavené v múzeách, ale aj na stenách domov po celom svete.

Ručne vyrezávané drevené šachové figúrky. Šach bol považovaný za kráľovskú hru, ktorej aj v Poľsku holdovala šľachta a mešťania. Hra pochádza z Indie, aj keď bola známa v Európe už v 10. storočí. Najväčšiu popularitu zažívala táto hra v Európe v 16. a 17. storočí, čo je známe aj ako zlaté obdobie šachu.

V dielni dreveného sochárstva Benkeczy sú ručne vyrábané rezbárske výrobky, sochy a herné súpravy, vrátane šachu. Benkeczyho dielňa pôsobí už mnoho rokov a nachádza sa v starej časti Krakova. Jeho majiteľ, pán Łukasz Wiciarz, je jediný v Krakove a jeden z mála výrobcov vyrezávaného šachu v Poľsku.

Každú figúrku vyrába ručne s veľkou pasiou a pozornosťou. Jeho figúrky sú vyrobené z rôznych druhov dreva: lipa, čerešňa, dub a platan. Jeho štúdio je otvorené aj pre návštevníkov, kde je možné vidieť proces tvorby figúrok, napríklad dubové alebo čerešňové figúrky sú najprv ponorené a varené vo vode.

Majiteľ ochotne hovorí hosťom o detailoch svojej práce. Na obrázkoch sú niektoré z výtvorov pána Łukasza Wiciarza.

Alexandru Ilinca je jedným z najdoceňovanejších remeselníkov v Rumunsku. Remeselník pokračuje v remesle výrobe "opinci", starodávnych kožených topánok.

Narodil sa v Orleşti, v okrese Vâlcea, kraj Oltenia, kde sa naučil vyrábať opinci od svojho otca. Bol krajčírom takmer celý život, až kým neodišiel do dôchodku a začal sa venovať výrobe opinci. Často chodil na veľtrhy, kde si všimol, že žiadne opinci nie sú na predaj. Tieto topánky sú súčasťou ľudového kroja, a tak sa Alexandru Ilinca začal venovať výrobe tradičných opinci. Vzhľadom k tomu, že miluje zvyky predkov a chce pokračovať v remesle, ktoré sa naučil od svojho otca, remeselník sa stále zúčastňuje mnohých veľtrhov alebo výstav, aby sa toto remeslo stalo znova známe. Dokonca aj keď ľudia už nenosia opinci, remeselník je rád, že mnohí sa prichádzajú poučiť z tajomstiev tohto remesla.

Jeho kožené topánky sa dostali k významným hosťom Rumunska, ako sú: Joe Biden, Emmanuel Macron, Charles, princ z Walesu.

Majster Dumitru Pop zo Săpânţa je známy sochár a maliar pohrebných pamiatok. Je jedným zo žiakov Ioan Pătraş Stan, ktorý založil Veselý cintorín a Dumitru Pop pokračoval v jeho práci a tradícii.

Majster Dumitru Pop mal deväť rokov, keď sa zúčastnil svojej prvej hodiny od slávneho rezbára a maliara Stana Ioana Pătraşa. Študoval u neho deväť rokov a po jeho smrti v roku 1977 Dumitru Pop pokračoval v jeho práci a stal sa slávnym sochárom a maliarom pohrebných pamiatok, pričom jeho diela sa dostali do všetkých kútov sveta.

Veselý cintorín je vo svete jedinečný pohrebnými pamiatkami, ktoré opisujú príbehy o životoch zosnulých sugestívnymi obrázkami vyrobenými v slávnej Modrej Săpânţa. Príbehy vyobrazené na krížoch nie sú vtipné, ale skôr bezstarostné, trochu smutné alebo dokonca znepokojujúce - od najhorších konzumentov alkoholu v dedine až po mladých ľudí, ktorí zomreli počas druhej svetovej vojny. Životy zosnulých sú opísané hlavne obrazmi, ktoré naznačujú, čo títo ľudia robili.

Veselý cintorín nie je nevyhnutne veselý, ale menu mu dali podľa približne 850 farebných drevených pohrebných pamiatok a sugestívnych obrazov.
Farby, naivné ľudové umenie a iný pohľad na život a smrť je opis tohto cintorína, ku ktorému majster Dumitru Pop plne prispel.

Re Love It je lokálna rodinná firma špecializujúca sa na obnovu a recykláciu starožitného nábytku. Bola založená v roku 1995. Láska remeselníka pre starý nábytok ho viedla k transformácii jeho hobby do profesie, pričom odovzdáva techniky svojim deťom, ktoré tiež pracujú v rodinnom podniku. Celý proces sa vykonáva ručne a tradícia reštaurovania koluje v rodine už dlhšie.

Reloveit pracuje hlavne s drevenými tradičnými cyperskými kúskami bytového nábytku. Špecializovaný tím Reloveit neúnavne pracuje na oživení tradície rezbárske práce a výroby. Obnovujú staré kusy pomocou techniky kriedovej farby, pretože prírodné zložky týchto farieb vytvárajú mäkké matné textúry. Opravy a obnovy opotrebovaných dielov s láskou a starostlivosťou zvýrazňujú starožitný vzhľad starého nábytku.

Vyrývanie a otláčanie na hodváb. Hambis miestny umelec v otláčaní sa  rozhodol v roku 2007 vytvoriť neziskovú organizáciu Hambis – škola a múzeum otláčania (Hambis Printmaking School and Museum), ktorá bola súčasťou jeho životnej vízie: oboznámiť Cyperčanov s umením otláčania, naučiť ich otláčať a oceniť výtlačky cyperských a zahraničných súčasných aj dávnych umelcov. Múzeum otvorilo svoje brány v lete roku 2008 so zbierkou niekoľkých stoviek diel, ktoré pochádzali z darov.

Hambis veľkoryso daroval svoju malú osobnú zbierku a niektoré z jeho výtlačkov spolu s umelcami z Cypru a Grécka, ktorí prišli navštíviť múzeum, aby mu darovali prvé moderné diela do jeho zbierky, rovnako ako priatelia zberatelia - ktorí nadšene darovali jeden alebo viac diel zo svojich zbierok. V priebehu rokov, dary pokračovali od verných priateľov múzea, ktorí pravidelne navštevujú, rovnako ako od cyperských a zahraničných umelcov, obohacujúc zbierku múzea. Dočasné výstavy, ktoré múzeum usporadúva, sú tiež dobrou príležitosťou na dary od vystavovateľov.

Soľné tesárstvo je tradičnou formou remesla, ktoré môžete obdivovať v soľnej bani v poľskej Wieliczke. Nasledovaním turistickej trasy sa môžete stretnúť s veľkými postavami spojenými s poľskou kultúrou a umením takmer na každom kroku, ktorých obrazy boli zvečnené v soľnej skale. Soľ je veľmi delikátny materiál, preto práca s ňou vyžaduje veľkú presnosť. Hoci krehká a jemná soľ má tvrdosť podobnú omietke, jej údržba nie je náročná.

Soľné sochy sú vyrobené nielen umelcami-sochármi, ale predovšetkým baníkmi-sochármi.

V soľnej bani Wieliczka v Poľsku sa nachádza mnoho soľných sôch zo 17. storočia. Baňa je neoceniteľná kultúrna pamiatka, ktorá bola zapísaná do zoznamu svetového dedičstva UNESCO v roku 1978. História samotnej bane sa datuje do stredoveku, keď sa volala Magnum Sal.

Spoločnosť, ktorá pochádza z obdobia ságy majstrovských zlievarní z roku 1881, z Torredonjimeno v Jaén, roztavuje zvony remeselným spôsobom, ale potom ich aj obnovuje a automatizuje zvonice. Zavádzajú nové technológie vo svete týchto hudobných nástrojov, a zvonenie zvonov je riadené aj s pomocou mobilného telefónu. Ich zvony možno nájsť v mnohých častiach Španielska ale aj v USA, na Madagaskare a v Japonsku.

Kov zvonov je veľmi silný typ kovovej zliatiny. Táto zliatina je druh bronzu, ktorý sa skladá z medi a cínu v pomere 3:1 (78% vs 22% v presných hodnotách). Je ľahko roztaviteľná a potom odlievaná, pričom vzniká najhlasnejšia zliatina všetkých bronzov. Väčšie množstvo medi, ktorú zvon obsahuje, spôsobuje hlboké tóny. Hlavným materiálom je stannit, sulfid medi, cínu a železa.

Francisco Romero Zafra je sochár, vyobrazovateľ a reštaurátor z Cordoby široko uznávaný pre svoju prácu. Žiak Antonia Bernala, používa rôzne techniky na zachytenie pocitov, bolesti a oddanosti v jeho sochách, ktoré sa vystavujú počas svätého týždňa v Andalúzii. „Imagery“ je multidisciplinárne umenie, ktoré kombinuje sochárstvo, modelovanie, maľovanie, obliekanie a vyšívanie na vytvorenie postavy na ukážku počas Veľkej noci.

Vytvoril viac ako sto diel, ktoré sú vystavované v mnohých mestách krajiny i v zahraničí. Rovnako reštauruje staroveké diela, ktoré získavajú späť svoju nádheru pod jeho rukami.

Francis ovláda nielen sochárstvo, ale aj polychromiku napr. maľbu, ktorá bola jednou z jeho aktivít predtým, ako sa naplno začal venovať „imagery“.